Aj po dvanástich rokoch Be2Can sa musíme sami seba a aj vás našich divákov pýtať, aký charakter, aký počet filmov a akú formu má mať naša prehliadka. Počet filmov sa ustálil, je ich okolo desať. Vyrovnali sme sa s pokušením tematizovať jednotlivé ročníky podľa makro témy. Dovoľte zopakovať názor, že ak si festival stanoví trendovú tému a potom podľa nej vyberá filmy do programu, tak možno to vyzerá pekne v katalógu, ale často strnulo v komunikácii a v hľadisku. Be2Can bolo, je a zrejme aj bude výberovou prehliadkou kvalitných, zaujímavých a výrazných filmov z troch hlavných svetových festivalov v Berlíne, Benátkach a Cannes. Našou selekčnou optikou je pestrosť – žánrová, teritoriálna, rozpočtová, tematická. Na novinársku otázku, podľa akého kľúča vyberáme filmy do Be2Can, odpovedáme, že len podľa ich diváckej, distribučnej a festivalovej kvality. Divácka kvalita je o schopnosti nášho publika naladiť sa na film ešte skôr, ako ho uvidí, a potom o ňom pekne hovoriť. Práve toto naladenie a následné hovorenie je našou najväčšou distribučnou hodnotou. Ak si diváci Be2Can pri plagátoch, traileroch, synopsách a názvoch povedia „tento film by som rád videl/rada videla“, máme skoro vyhraté. Úplne až potom, keď tieto filmy v nejakom dobrom butikovom kine s kávičkou pred predstavením alebo po ňom naozaj uvidia a domov odchádzajú s vyrytou stopou. Práve tá stopa v duši nás pri výbere, distribúcii, prijímaní filmov a premýšľaní o nich zaujíma. Stopa v duši je poetické dvojča kontextu.

Aj o tom, či má byť umenie otvorene aktivistické, sme v minulosti diskutovali. Nechceme lacné témy, poplatné rýchlym médiám. Divákov však chceme poslať domov naladených na premýšľanie, precítenie, ideálne aj konanie. Áno, v tomto zmysle sme aktivisti, lebo chceme sami seba aj naše publikum aktivizovať. Dovoľte zopakovať, že umenie buď je aktivistické, alebo nie je.

Čím vás tento rok budeme aktivizovať, na čo sa máte naladiť, „skôr než film uvidíte“? Na Matkuseveromacedónskej režisérky Teony Strugar Mitevskej. Tušíte správne, ide o „našu“ Matku Terezu, ale nie je to kompletný a oslavný životopisný film. Je o nutnosti a schopnosti rozhodnúť aj v prípadoch, keď sa čierno-bielo rozhodnúť nedá. Úsmevný príbeh Čo vie Marielle (r. Frédéric Hambalek) je o malej facke, po ktorej Marielle počuje a vie, čo sa preháňa v hlavách jej rodičov a okolia. Exit 8 vás prenesie do japonského metra. Film má scény a dizajn ako z hyperrealistických obrazov z MoMA, príbeh podľa počítačovej hry a vzbudzuje pocit, akoby bol jeho dramaturgom Carl Jung. Kolektívne archetypálny labyrint plný úloh na riešenie, ako z neho von. Režiséra Tarika Saleho, Švéda s egyptskými koreňmi, poznáme z animovanej Metropie, ale hlavne z filmu Chlapec z neba (pozrite si ho na Edisonline). Na Be2Can hráme Orly republiky, posledný diel tzv. káhirskej trilógie (Prípad Nile Hilton, Chlapec z neba). Film je esenciou politického trileru. Dogma (r. Kevin Smith) a Anjelské vajce (r. Mamoru Ošii) zastupujú čoraz populárnejšie ikonické návraty. Všetky veľké festivaly majú sekcie filmov reštaurovaných z archívnych materiálov v 4K. Za tých tridsať rokov, čo chodím do Berlína, Benátok a Cannes, sledujem, ako sa archívne sekcie dostávajú z okraja do stredu programu aj diváckeho záujmu.  Nie je to iba nostalgia, generácie sa menia každých desať rokov a nám rastie masívne publikum, ktoré stovky filmov z populárnych príručiek typu „1000 + 1 film, ktoré musíte vidieť skôr, než...“ na veľkom plátne nikdy nevidelo. Dva výrazné dokumenty Orwell: 2 + 2 = 5 (r. Raoul Peck) a Riefenstahl (r. Andres Veiel) určite nemusím tematicky predstavovať. Prinášajú ďalšie farby do nášho Be2Can vejára a otvárajú možnosť distribučnej spolupráce s dokumentárnymi festivalmi, menovite s MFDF Ji.hlava. Pracujeme na tom. Malá sestra (r. Hafsia Herzi) je jemnou dvojičkou k Životu Adèle. Predstaviteľka hlavnej postavy Nadia Melliti získala za Malú sestru Zlatú palmu pre najlepšiu herečku. Snímka Modrou cestou (r. Gabriel Mascaro) je seniorské brazílske sci-fi o blízkej budúcnosti a nápade vlády z ekonomických a zo sociálnych dôvodov internovať dôchodcov do „táborov oddychu“. Naša hrdinka unikne a plaví sa po Amazonke, lebo po tom vždy túžila. Na uvedení filmu Modrou cestou, ako aj animovanej zábavnej mangy Princezná kosmolesba (r. Emma Hough Hobbs, Leela Varghese) sme spolupracovali s festivalom v Karlových Varoch. Mengeleho zmiznutie je pre mňa zatiaľ najlepší film Kirilla Serebrennikova. Oceníte na ňom reálie, intenzívny štýl aj to, že ste zrazu v Mengeleho hlave – protagonista vás zahltí množstvom celkom logicky znejúcich argumentov, prečo robil to alebo ono. Ak začnete premýšľať v snahe pochopiť, tak vás Mengele dostal. V tejto „logicky“ nastavenej pasci sa Mengele podobá argumentácii Leny Riefenstahl. Pomôže len skúška správnosti. Ak niekto trpel, je ich logika manipulačná a zvrátená. A ľudia skutočne trpeli a umierali. Skúsme sa poučiť.

Vitajte na Be2Can 12.

Ivan Hronec