Svet sa zmenil. A my si stále viac a viac uvedomujeme, že sme tri desiatky rokov žili skoro v raji. Často sme sa bezdôvodne sťažovali a ľahko zabudli na jednu z mála istôt nášho sveta. Vždy môže byť aj horšie. A tak to horšie prichádza. Kvalita a odolnosť krajiny, spoločnosti, filmového festivalu      či každého z nás sa bude merať podľa toho, ako zmeny zvládneme. Či to bude ako v tom trpkom vtipe o padajúcom z mrakodrapu, ktorý na každom poschodí vykríkne, ešte je to dobré, ešte je to dobré..., alebo umenie zmeny zaradíme do prirodzenej rodinnej výbavy a medzi najdôležitejšie vyučovacie predmety na školách. Prežije ten, kto si zachová strategickú kontinuitu, a zároveň sa dokáže niekoľkokrát za život takticky, a často aj radikálne, premeniť.   

Aj filmy a filmové festivaly sa menia. Celovečerné filmy si musia zvykať na spolužitie so seriálmi, dokumentami a krátkymi formami. Hraný film musí takticky vyriešiť prepad svojho ekonomického a spoločenského vplyvu a s pokorou akceptovať, že nie je prvou audiovizuálnou voľbou. Nemá na spoločnosť taký vplyv ako v minulosti. Dnes skôr sekunduje trendom a reaguje na ne, ako by ich tvoril. Toto všetko ovplyvňuje aj význam a formu filmových festivalov. Tie, čo majú budúcnosť, riešia vzťah so streamovacími platformami, bojujú o svetové premiéry nielen v hlavných súťažiach, ale aj pri veľkých štúdiových filmoch, strážia umeleckú kvalitu oficiálneho výberu aj celebritný lesk červeného koberca, záujem médií a širokej verejnosti. Dostatočne komunikačne informujú o domácej produkcii a politikom zdôvodňujú, prečo majú uvoľniť na ich elitný produkt milióny z verejných zdrojov. Toto nie je vôbec ľahké, preto sa stále častejšie objavujú pochybnosti, či je to vôbec možné a či festivaly starého typu majú budúcnosť. 

Be2Can si tiež hľadá svoje miesto. Aj dnes, po deviatich rokoch, musíme obhajovať „objektívnu dramaturgiu“ prehliadky ako kolekcie filmov z hlavných súťaži festivalov v Berlíne, Benátkach a v Cannes, ktoré idú následne do štandardnej českej a slovenskej distribúcie, hoci práve to je naša najsilnejšia strategická kontinuita. Be2Can však naďalej ostáva referenčným bodom aktuálneho stavu súčasnej svetovej festivalovej kinematografie a vo svojej týždennej instantnej forme ponúka verejnosti aj filmovým profesionálom rýchly prehľad festivalovej špičky. Našou taktickou variabilitou je Edison Filmhub v Prahe, čoskoro aj v Bratislave a Edisonline ako prehliadka modernej festivalovej kinematografie a programovo kooperujúca, široko dostupná festivalová VOD platforma.  

Aby sme mohli Be2Can zaradiť do festivalového kontextu, musíme najskôr predstaviť aktuálne usporiadanie festivalov. Staré delenie na festivaly kategórie A a ostatné festivaly je „producentskocentrické“ a neodzrkadľuje dnešnú realitu. Ponúkame preto tri kritériá – súťaž, trh a červený koberec, podľa ktorých radíme festivaly do štyroch pozičných úrovní. 

Prvá festivalová liga musí mať kvalitnú a premiérovú hlavnú súťaž, zároveň silný a pre svetový filmový priemysel zásadný filmový trh, a musí mať skutočné galavečery, čiže červený koberec s niekoľkými svetovými a mediálne zaujímavými filmovými hviezdami. Dnes tieto kritériá spĺňajú len dva festivaly: Berlín a Cannes. Benátky majú stále kvalitnú a originálnu hlavnú súťaž aj galavečery, ale nie trh. Toronto má trh a nabité galavečery, ale silná hlavná súťaž chýba. Toronto a Benátky spolu časovo a programovo kooperujú, takže tandem Benátky – Toronto spolu spĺňajú kritériá prvej ligy.

Do druhej ligy patria festivaly ako Locarno, San Sebastián, Rotterdam, Göteborg, Tallin, Sundance, Karlove Vary. Majú premiérovú, i keď slabšiu hlavnú súťaž, nemajú však trh a ich galavečery sú často podujatím o jednom hlavnom hosťovi. Ich silnou stránkou je skôr domáce prostredie v danej zemi alebo v regióne s miernym presahom do zahraničia.

Tretiu festivalovú ligu predstavujú lokálne, divácke a žánrovo špecializované festivaly ako Vienalle, španielsko-katalánske Sitges, orientované na fantasy a horor. Alebo sú to fanúšikovské festivaly ako česká Letná filmová škola či slovenský Cinematic. Nemajú originálnu premiérovú súťaž a ich divácke a mediálne pokrytie je lokálne. Ich cieľom je kultivovať domáce publikum a nemajú alebo príliš nepotrebujú medzinárodný kontext.

Štvrtá festivalová liga zahŕňa špecializované filmové prehliadky, obyčajne národné alebo tematické. Nemajú premiérovú súťaž, nemajú trh, nemajú galavečery, ale majú veľmi presné, až prísne kritériá a schopnosť zostaviť filmy, ktoré sú podstatné pre dané obdobie, tému a prostredie. Toto sú festivaly ako Týždeň francúzskeho filmu, Scandi, Crème de la Crème a patrí sem aj Be2Can. 

Be2can teda nie je kurátorom, ale schopným zberateľom najlepších festivalových filmov. Naším hlavným zdrojom je okolo 60 filmov ročne, z čoho sa nám podarí zabezpečiť v priemére pätnásť. V ideálnom prípade predstavujeme film uprostred jeho celosvetovej distribučnej dráhy. Film, ktorý už za sebou má premiéru a často aj ocenenia v hlavných súťažiach prvoligových festivalov, a ktorého dráha sa nekončí, získava ďalšie ceny a postupne sa dostáva do celoročných výberov na Európske filmové ceny, Baftu, Cézara a Oscara. Naša hodnota spočíva v tom, že sme schopní tieto filmy nájsť, kúpiť ich, usporiadať festival, dostať ich do širokej distribúcie „all rights“ a vytvoriť tak jednu z najlepších svetových zbierok festivalovej kinematografie ponúkanej na všetkých úrovniach distribúcie. Tento rok prinášame 21 filmov, z toho 17 premiér. V českej a slovenskej festivalovej premiére ponúkame už tradične Zlatého medveďa z Berlína – rodinne citlivý a sociálne pravdivý snímok Alcarràs katalánskej režisérky Carly Simón a Zlatého leva z Benátok – ženská a aktuálna snímka Udalosť Francúzky Audrey Diwan. Z ďalších filmov zmienim Kúsok neba /Michael Koch/, ktorý má pomalé tempo s obrazmi vysokých švajčiarskych hôr, vzduchom, silnými postavami a osudmi. Z rumunsko-maďarského prostredia pochádza nám zrejme najbližší R.M.N. (Cristian Mungiu/. Krvavé pomaranče /Jean-Christophe Meurisse/ z polnočnej prehliadky v Cannes sú nemilosrdnou satirou, odkazmi na Pulp Fiction a vztýčeným prostredníkom najmladšej francúzskej filmovej generácie. Rimini /Ulrich Seidl/ pokračuje v estetike trápnosti nemecko-rakúskej nižšej triedy. Chlapec z neba /Tarik Saleh/ je zasväteným pohľadom na boj o moc na poprednej moslimskej univerzite v Káhire. Hádam najodvážnejšie sa vo filme Svätý pavúk /Ali Abbasi/ miesi atraktivita iránskeho svätého mesta Mašhad s realitou skutočného príbehu sériového vraha prostitútok. Posledný strih /Michel Hazanavicius/ – nečakaný film otvárajúci festival v Cannes, pri ktorom som si prvých pätnásť minút myslel, že Thierry Fremaux šliapol vedľa, ale potom som sa mu v duchu ospravedlnil. Vo filme sa mieša zombie „slasher“, galský chaos, oslava kolektivizmu, humanizmus a filmová tvorba ako nechcená komédia a permanentná improvizácia. Pacifiction /Albert Serra/ pôsobí nenápadne, ale svojou skrytou naliehavosťou je možno najaktuálnejším filmom. Sledujeme takmer reality šou z pracovného života vysokého komisára Francúzskej Polynézie, ktorá má rozlohu takmer ako Európa, vyše 100 ostrovov medzi Austráliou a Latinskou Amerikou, 300 000 obyvateľov a najkrajšie a najväčšie vlny. Je to exotické prostredie Tahiti, surfistov, Gauguina, ale aj napätia medzi pôvodným obyvateľstvom a francúzskou správou v tieni obnovenia atómových testov na atole Mururoa. Benoît Magimel tu hrá svoju životnú úlohu. Ide o anatómiu politiky so všetkými jej možnosťami a neistotami. Tento film nezískal v Cannes žiadnu cenu. Katalánsky režisér prekvapivo nakrútil zásadný a kritický film o Francúzskej Polynézii so skrytou atómovou alternatívou, špiónmi, zahmlenou tendenciou LGBT k politickej a vojenskej moci, čo rozhodne nie je ľahká, ani francúzska a ani politicky korektná pozícia. Je až prekvapivé, že sa tento film do hlavnej súťaže v Cannes dostal. 

Cieľom Be2Can bolo od začiatku vytvoriť referenčný rámec pre českú a slovenskú producentskú komunitu. Netajili sme sa tým, ako nás mrzí, že nie sme v hlavných súťažiach v Berlíne, Benátkach a v Cannes. Že je smutné, že okrem Václava Marhoula a jeho filmu Pomaľované vtáča sme tam celé desaťročia nemali žiadneho zástupcu. V hlavnej súťaži v Cannes sme neboli viac než 50 rokov. Be2Can od počiatku upozorňuje, že to nie je správne a že tento stav už nie je náhoda, ale systémová chyba. Odpoveď na otázku, prečo, nie je jednoduchá. A pre zdravie národnej kultúry je neprijateľné tento problém ignorovať. Tento rok však vidíme svetlo na konci tunela. Obeť Michala Blaška je v Benátkach na Horizontoch, a čo viac, film Svetlonoc Terezy Nvotovej vyhral v Locarne, čo je po dlhom období najvyššie ocenenie pre slovenský a český film v zahraničí. Iba tadiaľto vedie cesta do prvej ligy, ktorú nemožno preskočiť. Verím, že v nasledujúcich rokoch sa naši zástupcovia dostanú do hlavných súťaží v Berlíne, Benátkach a Cannes. A že konečne prestanú písať o našej absencii v prvej lige.

Dovoľte mi, aby som poďakoval desiatkam českých a slovenských kín za to, že sa opäť pripojili k Be2Can. Stále sme najväčšou česko-slovenskou festivalovou akciou. Edisonline je súčasťou Be2Can a jeho virtuálne kiná ponúkajú modernú a demokratickú možnosť pozrieť si najvýznamnejšie festivalové filmy online. Očakávame hostí, pripravujeme sprievodné programy a prostredníctvom študentskej poroty posilňujeme partnerstvo s FAMU a Karlovou univerzitou. 

Vítame vás na 9. ročníku festivalu Be2Can, ktorý je na zmeny pripravený.

Ivan Hronec

CEO Film Europe

zakladateľ Be2Can